ISTVÁN MIZERÁK
István Mizerák žil a tvoril ako fotoreportér a fotograf v druhej polovici 20. storočia. Nevedel a nechcel sa stotožniť so socialistickou politickou ideológiou, ale jeho láska k vlasti bola silnejšia, než by ju dokázal opustiť. Snažil sa vyhýbať politickej elite zo zemepisného aj z ideologického hľadiska, nebol členom žiadnej strany. Ako nadaný fotograf, mohol mať veľa príležitostí sa uplatniť, ale osobná integrita mu bola dôležitejšia, ako sláva.
Narodil sa 19. decembra 1942, ako prvorodené dieťa svojich rodičov. Jeho rodičia (István Mizerák a Erzsébet Dorkó) sa presťahovali z Maďarmi obývanej časti Slovenska, ktorá sa stala časťou Československa do pohraničnej obce Sajóvárkony. Tu ukončil školu, a učil sa fotografovať ako samouk – už vtedy vedel, že vo svojom živote sa bude venovať tomuto umeniu. Veľmi skoro sa dostal do styku so „svetom svetla“, čo v tom čase pre neho znamenalo divadlo. Výborne recitoval, spieval a tancoval. V miestnom divadle hral vo viacerých divadelných hrách s veľkým úspechom a neskôr mal možnosť vyskúšať aj prácu režiséra. V roku 1963 vykonával vojenskú službu v meste Lillafüred, po ukončení ktorej začal pracovať ako osvetový pracovník, ale jeho oddanosť fotografii onedlho prebrala hlavnú úlohu v jeho živote.
Svoj prvý fotoaparát získal ako deväťročný na výmenu za striebornú retiazku. Fotenie bral už od začiatku veľmi vážne. Svoje fotky sám vyvolával a zväčšoval. Jeho oficiálna kariéra začala v roku 1966, na konkurze, kde svoje práce poslal s heslom „Finita“. Tam vyhral druhú cenu a pri tom sa samozrejme nič neskončilo, práve naopak. Začalo sa niečo nové a nádherné, čo zostalo jeho povolaním až do konca jeho života. Toho času Ózd bolo bohaté a živé mesto vďaka výrobe železa a ocele. Hutnícke závody v Ózde poskytovali živobytie rôznym ľuďom, medzi nimi aj mladému Istvánovi Mizerákovi, ktorý tu dostal svoje prvé zamestnanie fotografa. Pozícia podnikového fotografa pre neho už ani vtedy neznamenala servilné fotenie toho, ako sa predvádzajú potentáti firmy. Na jeho fotkách z tohto obdobia sa moc a politická náplň objavuje skoro výlučne v ironickej forme. Naproti tomu, prechádzajúc sa po sálach oceliarne, vyhotovil krásne snímky o robotníkoch pracujúcich v žiare rozpáleného železa. Mizerák bol schopný vidieť krásu v surovej geometrii, ktorá ho obklopovala. Značná časť jeho diela pozostáva z fotiek o hutníctve, hutníkoch, ale pri pohľade na nich dnešného pozorovateľa nenapadajú výrazy, ako „proletár“ alebo „budovanie socializmu“, ale skôr ľudská dôstojnosť, heroizmus práce pri nepredstaviteľných pracovných podmienkach doby pred zavedením robotizácie priemyselnej výroby alebo surová krása železa. Od roku 1968 István Mizerák pracoval ako spravodajca maďarskej tlačovej agentúry MTI, čo znamenalo obrovský pokrok v jeho odbornej práci. V nasledujúcich rokoch skoro všetky celoštátne denníky publikovali jeho fotografie. Na stránkach novín Déli Hírlap, Ózdi Vasas a Észak-Magyarország pravidelne publikoval aj svoje články. Zúčastnil sa viacerých domácich a zahraničných výstav, kde so svojimi fotografiami vyhral rôzne ceny. V tomto období dostal viac ponúk, ktoré by boli preňho znamenali lepšie životné a pracovné podmienky. Avšak jeho láska k rodnému regiónu bola silnejšia, ako pokušenie. Láska k prírode ho sprevádzala po celý život, bol vášnivým poľovníkom, skoro každý víkend trávil v lese. Bol členom Združenia maďarských ornitológov, jeho fotky o Náronom parku v Aggtelek dlhé roky slúžili ako informačný materiál o tomto chránenom území UNESCO.
V druhej polovici deväťdesiatych rokov sa jeho zdravotný stav začal zhoršovať, mal vážne problémy so zrakom. Toto je pre fotografa tragédia, pretože dioptrie sa nedajú korigovať ani s objektívom. Napriek tomu fotoaparát nikdy neodložil, fotil aj posledný deň svojho života. Bolo to jeho poslanie a vášeň, nielen práca, až do poslednej chvíle.
Životné dielo Istvána Mizeráka sa stalo vzorom. Vo vidieckom priemyselnom meste vytvoril životné dielo na európskej úrovni. Jeho umelecké fotografie sú aktuálne aj dnes. Bol fotografom. Nemohol byť iným.
Zomrel 9. apríla 1998. v Ózde.
Narodil sa 19. decembra 1942, ako prvorodené dieťa svojich rodičov. Jeho rodičia (István Mizerák a Erzsébet Dorkó) sa presťahovali z Maďarmi obývanej časti Slovenska, ktorá sa stala časťou Československa do pohraničnej obce Sajóvárkony. Tu ukončil školu, a učil sa fotografovať ako samouk – už vtedy vedel, že vo svojom živote sa bude venovať tomuto umeniu. Veľmi skoro sa dostal do styku so „svetom svetla“, čo v tom čase pre neho znamenalo divadlo. Výborne recitoval, spieval a tancoval. V miestnom divadle hral vo viacerých divadelných hrách s veľkým úspechom a neskôr mal možnosť vyskúšať aj prácu režiséra. V roku 1963 vykonával vojenskú službu v meste Lillafüred, po ukončení ktorej začal pracovať ako osvetový pracovník, ale jeho oddanosť fotografii onedlho prebrala hlavnú úlohu v jeho živote.
Svoj prvý fotoaparát získal ako deväťročný na výmenu za striebornú retiazku. Fotenie bral už od začiatku veľmi vážne. Svoje fotky sám vyvolával a zväčšoval. Jeho oficiálna kariéra začala v roku 1966, na konkurze, kde svoje práce poslal s heslom „Finita“. Tam vyhral druhú cenu a pri tom sa samozrejme nič neskončilo, práve naopak. Začalo sa niečo nové a nádherné, čo zostalo jeho povolaním až do konca jeho života. Toho času Ózd bolo bohaté a živé mesto vďaka výrobe železa a ocele. Hutnícke závody v Ózde poskytovali živobytie rôznym ľuďom, medzi nimi aj mladému Istvánovi Mizerákovi, ktorý tu dostal svoje prvé zamestnanie fotografa. Pozícia podnikového fotografa pre neho už ani vtedy neznamenala servilné fotenie toho, ako sa predvádzajú potentáti firmy. Na jeho fotkách z tohto obdobia sa moc a politická náplň objavuje skoro výlučne v ironickej forme. Naproti tomu, prechádzajúc sa po sálach oceliarne, vyhotovil krásne snímky o robotníkoch pracujúcich v žiare rozpáleného železa. Mizerák bol schopný vidieť krásu v surovej geometrii, ktorá ho obklopovala. Značná časť jeho diela pozostáva z fotiek o hutníctve, hutníkoch, ale pri pohľade na nich dnešného pozorovateľa nenapadajú výrazy, ako „proletár“ alebo „budovanie socializmu“, ale skôr ľudská dôstojnosť, heroizmus práce pri nepredstaviteľných pracovných podmienkach doby pred zavedením robotizácie priemyselnej výroby alebo surová krása železa. Od roku 1968 István Mizerák pracoval ako spravodajca maďarskej tlačovej agentúry MTI, čo znamenalo obrovský pokrok v jeho odbornej práci. V nasledujúcich rokoch skoro všetky celoštátne denníky publikovali jeho fotografie. Na stránkach novín Déli Hírlap, Ózdi Vasas a Észak-Magyarország pravidelne publikoval aj svoje články. Zúčastnil sa viacerých domácich a zahraničných výstav, kde so svojimi fotografiami vyhral rôzne ceny. V tomto období dostal viac ponúk, ktoré by boli preňho znamenali lepšie životné a pracovné podmienky. Avšak jeho láska k rodnému regiónu bola silnejšia, ako pokušenie. Láska k prírode ho sprevádzala po celý život, bol vášnivým poľovníkom, skoro každý víkend trávil v lese. Bol členom Združenia maďarských ornitológov, jeho fotky o Náronom parku v Aggtelek dlhé roky slúžili ako informačný materiál o tomto chránenom území UNESCO.
V druhej polovici deväťdesiatych rokov sa jeho zdravotný stav začal zhoršovať, mal vážne problémy so zrakom. Toto je pre fotografa tragédia, pretože dioptrie sa nedajú korigovať ani s objektívom. Napriek tomu fotoaparát nikdy neodložil, fotil aj posledný deň svojho života. Bolo to jeho poslanie a vášeň, nielen práca, až do poslednej chvíle.
Životné dielo Istvána Mizeráka sa stalo vzorom. Vo vidieckom priemyselnom meste vytvoril životné dielo na európskej úrovni. Jeho umelecké fotografie sú aktuálne aj dnes. Bol fotografom. Nemohol byť iným.
Zomrel 9. apríla 1998. v Ózde.
