ISTVÁN MIZERÁK
István Mizerák žil a tvoril ako fotoreportér a fotograf v druhej polovici 20. storočia.
Hoci sa nikdy nevedel a nechcel stotožniť so socialistickou politickou ideológiou, jeho láska k vlasti bola taká silná, že odísť nedokázal. Snažil sa vyhýbať politickej elite zo zemepisného aj z ideologického hľadiska, nebol členom žiadnej strany. Ako nadaný fotograf, mohol mať veľa príležitostí ako sa uplatniť, osobná integrita však bola pre neho dôležitejšia, ako sláva. Narodil sa 19. decembra 1942, ako prvorodené dieťa svojich rodičov. Jeho rodičia (István Mizerák a Erzsébet Dorkó) sa presťahovali z Maďarmi obývanej časti Slovenska, ktorá sa stala súčasťou Československa, do pohraničnej obce Sajóvárkony. Tu ukončil školu, a učil sa fotografovať ako samouk – už vtedy mu bolo jasné, že svoj život zasvätí fotografii.
Veľmi skoro sa dostal do styku so „svetom svetla“, v tom čase mu ho predstavovalo divadlo. Výborne recitoval, spieval a tancoval. V miestnom divadle hral vo viacerých divadelných predstaveniach s veľkým úspechom a neskôr mal možnosť vyskúšať aj prácu režiséra.
V roku 1963 vykonával vojenskú službu v meste Lillafüred, po ukončení ktorej začal pracovať ako osvetový pracovník. Oddanosť fotografii však onedlho prebrala v jeho živote hlavnú úlohu. Prvý fotoaparát získal ako deväťročný ako výmenu za striebornú retiazku. Fotenie bral už od začiatku veľmi vážne. Svoje fotky sám vyvolával a zväčšoval. Jeho oficiálna kariéra začala jednou súťažou v roku 1966, do ktorej poslal svoje práce pod heslom „Finita“. Získal druhú cenu a tým sa začalo niečo nové a nádherné, čo zostalo jeho povolaním až do konca života.
Ózd bol v tom čase bohaté a živé mesto vďaka výrobe železa a ocele. Hutnícke závody v Ózde, ako pulzujúce srdce mesta, zabezpečovali živobytie tým najrôznejším ľuďom, medzi inými aj mladému Istvánovi Mizerákovi, ktorý si v nich našiel prvú prácu ako fotograf. Už ani vtedy to však pre neho neznamenalo len servilné fotenie parády firemných papalášov. Na jeho fotkách z tohto obdobia sa moc a politický nádych objavujú takmer výlučne ironickou formou. On pritom, potulkami v priestoroch oceliarne, nafotil krásne zábery robotníkov pracujúcich v žiare žeravého železa. Mizerák dokázal uvidieť krásu aj v drsnej geometrii priemyselného prostredia.
Denník Ózdi Vasas pravidelne uverejňuje jeho fotografie.Pri prehľade je životného diela zisťujeme, že tematika výrazného podielu jeho fotografií je hutníctvo, železiarenskí robotníci, ľudská dôstojnosť, hrdinskosť práce v dnes už ťažko predstaviteľných pracovných podmienkach, pred zavedením robotizácie priemyselnej výroby, alebo krása surového železa.
Od roku 1968 sa stal spravodajcom maďarskej tlačovej agentúry MTI, ako sám priznal, znamenalo to pre jeho odbornú činnosť obrovský pokrok. V nasledujúcich rokoch takmer všetky celoštátne denníky publikovali jeho fotografie. Je členom Zväzu maďarských žurnalistov. Na stránkach novín Déli Hírlap, Ózdi Vasas a Észak-Magyarország pravidelne publikoval aj svoje články.Zúčastnil sa viacerých domácich a zahraničných výstav, na ktorých získaval aj rôzne ocenenia. V tomto období dostal viacero ponúk, ktoré mu sľubovali lepšie životné a pracovné podmienky, jeho lokálpatriotizmus však bol silnejší, ako pokušenie.
Láska k prírode ho sprevádzala po celý život, bol vášnivý poľovník, skoro každý víkend trávil v lese.
Bol členom Združenia maďarských ornitológov. Jeho fotky o Národnom parku Aggtelek slúžili dlhé roky ako prezentačný materiál tejto chránenej prírodnej oblasti, zaradenej do zoznamu UNESCO.
Kariéra Istvána Mizeráka je príkladná. Vo vidieckom priemyselnom meste vytvoril životné dielo na európskej úrovni. Jeho umelecké fotografie sú aktuálne aj dnes. Bol fotograf. Nikým iným byť nemohol.
Zomrel 9. apríla 1998 v Ózde.
István Mizerák žil a tvoril ako fotoreportér a fotograf v druhej polovici 20. storočia.
Hoci sa nikdy nevedel a nechcel stotožniť so socialistickou politickou ideológiou, jeho láska k vlasti bola taká silná, že odísť nedokázal. Snažil sa vyhýbať politickej elite zo zemepisného aj z ideologického hľadiska, nebol členom žiadnej strany. Ako nadaný fotograf, mohol mať veľa príležitostí ako sa uplatniť, osobná integrita však bola pre neho dôležitejšia, ako sláva. Narodil sa 19. decembra 1942, ako prvorodené dieťa svojich rodičov. Jeho rodičia (István Mizerák a Erzsébet Dorkó) sa presťahovali z Maďarmi obývanej časti Slovenska, ktorá sa stala súčasťou Československa, do pohraničnej obce Sajóvárkony. Tu ukončil školu, a učil sa fotografovať ako samouk – už vtedy mu bolo jasné, že svoj život zasvätí fotografii.
Veľmi skoro sa dostal do styku so „svetom svetla“, v tom čase mu ho predstavovalo divadlo. Výborne recitoval, spieval a tancoval. V miestnom divadle hral vo viacerých divadelných predstaveniach s veľkým úspechom a neskôr mal možnosť vyskúšať aj prácu režiséra.
V roku 1963 vykonával vojenskú službu v meste Lillafüred, po ukončení ktorej začal pracovať ako osvetový pracovník. Oddanosť fotografii však onedlho prebrala v jeho živote hlavnú úlohu. Prvý fotoaparát získal ako deväťročný ako výmenu za striebornú retiazku. Fotenie bral už od začiatku veľmi vážne. Svoje fotky sám vyvolával a zväčšoval. Jeho oficiálna kariéra začala jednou súťažou v roku 1966, do ktorej poslal svoje práce pod heslom „Finita“. Získal druhú cenu a tým sa začalo niečo nové a nádherné, čo zostalo jeho povolaním až do konca života.
Ózd bol v tom čase bohaté a živé mesto vďaka výrobe železa a ocele. Hutnícke závody v Ózde, ako pulzujúce srdce mesta, zabezpečovali živobytie tým najrôznejším ľuďom, medzi inými aj mladému Istvánovi Mizerákovi, ktorý si v nich našiel prvú prácu ako fotograf. Už ani vtedy to však pre neho neznamenalo len servilné fotenie parády firemných papalášov. Na jeho fotkách z tohto obdobia sa moc a politický nádych objavujú takmer výlučne ironickou formou. On pritom, potulkami v priestoroch oceliarne, nafotil krásne zábery robotníkov pracujúcich v žiare žeravého železa. Mizerák dokázal uvidieť krásu aj v drsnej geometrii priemyselného prostredia.
Denník Ózdi Vasas pravidelne uverejňuje jeho fotografie.Pri prehľade je životného diela zisťujeme, že tematika výrazného podielu jeho fotografií je hutníctvo, železiarenskí robotníci, ľudská dôstojnosť, hrdinskosť práce v dnes už ťažko predstaviteľných pracovných podmienkach, pred zavedením robotizácie priemyselnej výroby, alebo krása surového železa.
Od roku 1968 sa stal spravodajcom maďarskej tlačovej agentúry MTI, ako sám priznal, znamenalo to pre jeho odbornú činnosť obrovský pokrok. V nasledujúcich rokoch takmer všetky celoštátne denníky publikovali jeho fotografie. Je členom Zväzu maďarských žurnalistov. Na stránkach novín Déli Hírlap, Ózdi Vasas a Észak-Magyarország pravidelne publikoval aj svoje články.Zúčastnil sa viacerých domácich a zahraničných výstav, na ktorých získaval aj rôzne ocenenia. V tomto období dostal viacero ponúk, ktoré mu sľubovali lepšie životné a pracovné podmienky, jeho lokálpatriotizmus však bol silnejší, ako pokušenie.
Láska k prírode ho sprevádzala po celý život, bol vášnivý poľovník, skoro každý víkend trávil v lese.
Bol členom Združenia maďarských ornitológov. Jeho fotky o Národnom parku Aggtelek slúžili dlhé roky ako prezentačný materiál tejto chránenej prírodnej oblasti, zaradenej do zoznamu UNESCO.
Kariéra Istvána Mizeráka je príkladná. Vo vidieckom priemyselnom meste vytvoril životné dielo na európskej úrovni. Jeho umelecké fotografie sú aktuálne aj dnes. Bol fotograf. Nikým iným byť nemohol.
Zomrel 9. apríla 1998 v Ózde.
POPLATKY
1966 Druhé miesto vo fotosúťaži Ózd so svojou snímkou s nápisom „Finita“.
1969 Vo fotosúťaži novín MUNKA získal druhé miesto s obrázkom Rollers
1970 Vo fotografickej súťaži „Stvárnenie robotníka
1970“ vyhlásenej denníkom MUNKA získal jeho obrázok „Veľký moment“ špeciálnu cenu Zväzu textilných robotníkov. Na tom istom mieste si „Stavitelia mostov“ prevzali mimoriadne ocenenie Odborového zväzu pracovníkov obchodu a pohostinstva a „Zlievači“ druhú cenu DIELA.
1970 Jeho obraz s názvom «125 rokov ÓKÜ» bol ocenený na Severomaďarskej výstave fotografií.
1977 Mestské zastupiteľstvo v Ózde mu udelilo odznak „Za obec“.
1979 Strieborná medaila na súťaži Medzinárodný detský rok UNESCO 1979 za obraz „Kolíska ľudstva“.
1979 Pamätná strana za účasť v súťaži Deti - pre deti vyhlásenej v rámci Medzinárodného roka detí.
1980 Dva z jeho záberov získali ceny vo fotografickej súťaži „Voda v našich životoch“.
1980 Vo fotografickej súťaži s názvom „Škody na životnom prostredí“ získal jeho obraz „Apokalypsa“ cenu publika a hlavnú cenu Zväzu maďarských fotografov.
1982 Na súťaži Environmental Photo Contest organizovanej po druhýkrát v Szolnoku, «Contrast» vyhral cenu publika a «Dedičstvo» získal špeciálnu cenu poroty.
1982 Jeho snímka „Kontrast“ získala ocenenie Vítkovice Photosalon International Photo.
1986 Cena pre tvorcov II. stupňa za vynikajúce vystupovanie a tvorivú prácu v Hutníckych závodoch Ózd počas dlhého obdobia.
1989 Získal uznanie od Maďarského Červeného kríža počas rumunskej revolúcie v decembri 1989 za pomoc, ktorú poskytol núdznym Maďarom v Transylvánii.
1990 Maďarský Červený kríž ho ocenil „za finančnú obetavosť pri pomoci rumunskému ľudu a nezištnú sociálnu prácu v dňoch 23. – 31. decembra 1989“.
1997 Za vynikajúcu prácu pre obec získal certifikát Nezávislej volebnej spolupráce.
2010 K 20. výročiu rumunskej revolúcie prevzal z rúk primátora mesta Ózd posmrtnú pamätnú plaketu.
2013 Kultúrne Centrum Olvasó pomenuje miestnosť po Istvánovi Mizerakovi. Zsolt Szamódy, Zväz Maďarských Fotografov, tu slávnostne otvoril stálu výstavu fotografií a miestnosť.
1966 Druhé miesto vo fotosúťaži Ózd so svojou snímkou s nápisom „Finita“.
1969 Vo fotosúťaži novín MUNKA získal druhé miesto s obrázkom Rollers
1970 Vo fotografickej súťaži „Stvárnenie robotníka
1970“ vyhlásenej denníkom MUNKA získal jeho obrázok „Veľký moment“ špeciálnu cenu Zväzu textilných robotníkov. Na tom istom mieste si „Stavitelia mostov“ prevzali mimoriadne ocenenie Odborového zväzu pracovníkov obchodu a pohostinstva a „Zlievači“ druhú cenu DIELA.
1970 Jeho obraz s názvom «125 rokov ÓKÜ» bol ocenený na Severomaďarskej výstave fotografií.
1977 Mestské zastupiteľstvo v Ózde mu udelilo odznak „Za obec“.
1979 Strieborná medaila na súťaži Medzinárodný detský rok UNESCO 1979 za obraz „Kolíska ľudstva“.
1979 Pamätná strana za účasť v súťaži Deti - pre deti vyhlásenej v rámci Medzinárodného roka detí.
1980 Dva z jeho záberov získali ceny vo fotografickej súťaži „Voda v našich životoch“.
1980 Vo fotografickej súťaži s názvom „Škody na životnom prostredí“ získal jeho obraz „Apokalypsa“ cenu publika a hlavnú cenu Zväzu maďarských fotografov.
1982 Na súťaži Environmental Photo Contest organizovanej po druhýkrát v Szolnoku, «Contrast» vyhral cenu publika a «Dedičstvo» získal špeciálnu cenu poroty.
1982 Jeho snímka „Kontrast“ získala ocenenie Vítkovice Photosalon International Photo.
1986 Cena pre tvorcov II. stupňa za vynikajúce vystupovanie a tvorivú prácu v Hutníckych závodoch Ózd počas dlhého obdobia.
1989 Získal uznanie od Maďarského Červeného kríža počas rumunskej revolúcie v decembri 1989 za pomoc, ktorú poskytol núdznym Maďarom v Transylvánii.
1990 Maďarský Červený kríž ho ocenil „za finančnú obetavosť pri pomoci rumunskému ľudu a nezištnú sociálnu prácu v dňoch 23. – 31. decembra 1989“.
1997 Za vynikajúcu prácu pre obec získal certifikát Nezávislej volebnej spolupráce.
2010 K 20. výročiu rumunskej revolúcie prevzal z rúk primátora mesta Ózd posmrtnú pamätnú plaketu.
2013 Kultúrne Centrum Olvasó pomenuje miestnosť po Istvánovi Mizerakovi. Zsolt Szamódy, Zväz Maďarských Fotografov, tu slávnostne otvoril stálu výstavu fotografií a miestnosť.